Zatrpknutá stará žena,
večne iba podráždená.
Nie však vždy ona taká bola,
predtým nič tak zlé nevidela.

Ako ľudia falošné tváre majú,
ako sa stále na niekoho hrajú,
ako sa z nich stratila úprimnosť,
či vyprchala všetka vedomosť.

Len ničiť, kopať, búrať by chceli,
také bláznovstvo ste ešte nevideli.
Dnes sa na nich stará žena mračí,
ako besný pes na každého vrčí:
Zničili ste všetku krásu,
povrchnosť Vám bude na okrasu.
Najete sa snáď tých drahých vecí?
Kde ste dali srdce všetci?

Stará žena roní slzu.
Kto je zodpovedný za túto skazu?
Ženy, muži, starí, či mladí,
deti, blázni, pekní i škaredí...
Zničili ste lásku, zničili srdcia,
zbúrali hrady, zrovnali aj mestá.

Zo všetkého ostali len ruiny,
v roklinách pohodené mŕtvoly a zdochliny.
Takú pohromu nepamätajú ani dejiny,
ako sú tieto zničené vzťahy a rodiny.