Zaujímavosti

Wearing of the green (St. Patrick's Day)

23. března 2016 v 22:42 | Evushka
Nosenie zelenej

Na deň svätého Patrika je zvykom nosiť ďatelinku a/alebo zelené oblečenie, či zelené doplnky. Podľa legendy, svätý Patrik používal trojlístok na to, aby írskym pohanom vysvetlil postavenie svätej Trojice. Tento príbeh sa prvýkrát objavil v písomnej podobe v roku 1726, aj keď samotný príbeh môže byť pokojne starší. V pohanskom Írsku, trojka bola dôležitým číslom a Íri mali mnoho trojčlenných božštiev, pričom tento fakt mohol svätému Patrikovi pomáhať v jeho úsilí šíriť evanjelium. Patricia Monaghan (bývalá spisovateľka, autorka) sa vyjadrila, že neexistuje žiadny dôkaz o tom, že bola ďatelina pre pohanských Írov posvätná. Avšak, Jack Santino (americký professor, akademický folkórista) uvažuje, že ďatelinka mohla reprezentovať regeneračnú moc prírodu, a táto myšlienka bola prepracovaná v kresťanskom kontexte - ikony svätého Patrika často zobrazujú ako svätca "s krížom v jednej ruke a ďatelinkou v druhej". Roger Homan napísal, "Môžeme vidieť svätého Patrika ako vykresľuje vizuálny koncept trojitej špirály, keď používa ďatelinku pri vykladaní o svätej Trojici.

Zelená farba je spojená s Írskom prinajmenšom od 40. rokov 17. storočia, keď Írska katolická konfederácia použila zelenú vlajku s harfou. Zelené stuhy a ďatelinky sa začali nnosť na Deň svätého Patrika najmenej už od 80. rokov 17. storočia. Spriatelení bratia svätého Patrika (pozn. prekl.: nejaký írsky rád, v originále "The Friendly Bothers of St. Patrick"), írske bratstvo založené okolo roku 1750, prijali zelenú farbu ako farbu svojho bratstva. Avšak, keď Rád svätého Patrik - anglicko-írsky rytiersky rád - založený v roku 1783, prijal modrú ako svoju farbu, čo viedlo k spojeniu modrej farby so svätým Patrikom. Počas 90. rokov 18. storočia by zelená farba bola spojená s írskym nacionalizmom, z dôvodu jej použitia orgaizáciou "Spojení Íri". Bola to republikánska organizácia - vedená prevažne protestantmi, ale majúca aj veľa katolíckych členov - ktorá v roku 1798 začala povstanie proti britskej nadvláde. Fráza "nosenie zelenej" pochádza z piesne s totožným názvom, ktorá oplakáva podporovateľov "Spojených Írov", ktorí boli prenasledovaní za nosenie zelenej farby. V priebehu 19. a 20. storočia, zelená farba a jej spojenie s Dňom svätého Patrika vzrástol.

Nosenie sätopatrikovho kríža bolo taktiež populárnym zvykom v Írsku až do začiatku 20. storočia. Jednalo sa o keltský kresťanský kríž vyrobený z papiera, ktorý bol "potiahnutý hodvábom alebo stuhou odlišnej farby a kyticou alebo ružicou zeleného hodvábu v jeho strede".

P.S.: Ospravedlňuejm sa za možné nepresnosti v preklade článku, nie som až tak dobrá v angličtine a niektoré tie pojmy a názvy neviem, čo znamenajú v našom kontexte.

Celebration and traditions (St. Patrick's Day)

19. března 2016 v 15:58 | Evushka
Oslava a tradície

Dnešné oslavy Dňa svätého Patrika boli do značnej miery ovplyvnené tými, ktoré sa rozvinuli v írskych diaspórach, predovšetkým v Severnej Amerike. Do konca 20. storočia, bol Deň svätého Patrika často viac oslavovaný medzi Írmi v diaspíorach než v samotnom Írsku. Sú tu tiež formálne stretnutia ako bankety a tanečné zábavy, i keď tie boli viac bežné v minulosti.

Sprievody na Deň svätého Patrika začali v Severnej Amerike v 18. storočí, no do Írska sa rozšírili až po začiatku 20. storočia. Účastníkov obyčajne tvoria pochodové kapely, armáda, členovia hasičského zboru, kultúrne organizácie, charitatívne organizácie, dobrovoľné združenia, mládežnícke skupiny, bratstvá, a tak ďalej. Žiaľ, časom sa mnoho z týchto sprievodov stalo viac podobných karnevalu. Viac úsilia si vyžaduje používanie írskeho jazyka; predovšetkým v Írsku, kde týždeň, v ktorom je oslava Dňa svätého Patrika je zároveň aj "týždňom írskeho jazyka". V posledných rokoch sú slávne pamiatky na Deň svätého Patrika vysvietené na zeleno.

Kresťania taktiež chodia na bohoslužby a obmedzenie jedenia a pitia alkoholu počas pôstu, je pre tento deň pozastavené. Možno je to preto tak, lebo pitie alkoholu - najmä írskej whiskey, piva alebo muštu - sa stalo neoddeliteľnou súčasťou týchto osláv. Zvyk, ktorý sa robil na Deň svätého Patrika, "topenie ďatelinky" alebo "namočenie ďatelinky", bol historicky populárny, najmä v Írsku. Na konci osláv sa položila ďatelina na dno pohára, ktorý bol následne naplnený whiskey, pivom alebo muštom. To sa potom vypilo ako prípitok, na svätého Patrika, na Írsko, alebo na prítomných. Ďatelinu buď prehltli aj s drinkom, alebo ju vytiahli z pohára a hodili cez plece pre šťastie.

Ďalší wallpaper na konci celého článku.

Saint Patrick (St. Patrick's Day)

18. března 2016 v 9:05 | Evushka
Patrik bol rímsko-britský kresťanský misionár a biskup v 5. storočí v Írsku. Veľa z toho, čo dnes vieme o svätom Patrikovi pochádza z deklarácie, ktorá bola údajne napísaná samotným Patrikom. Predpokladá sa, že sa narodil v Británii v čase Rímskej ríše vo štvrtom storočí, do bohatej rímsko-britskej rodiny. Jeho otec bol diakonom a jeho starý otec bol kňaz v kresťanskej cirkvi. Podľa deklarácie, vo veku 16 rokov, bol unesený írskymi nájazdníkmi a vzatý do otroctva do Keltského Írska (pozn. prekl.: Írsko aké existovalo v čase keď on žil). Hovorí sa, že tu strávil šesť rokov, kde pracoval ako pastier a že počas tejto doby "našiel Boha". Deklarácia hovorí o tom, že Boh povedal Patrikovi, aby utiekol na pobrežie, kde naňho bude čakať loď, ktorá ho vezme domov. Po tom, čo sa dostal domov, sa stal Patrik kňazom.

Podľa tradovania, sa Patrik vrátil do Írska, aby presvedčil írskych pohanov koncertovať na kresťanstvo. Deklarácia tiež hovorí, že strávil mnoho rokov šírením evanjelia v severnej polovici Írska a konvertovaním "tisícov" (pohanov na kresťanov). Patrikovo úsilie v boji proti druidom sa nakoniec premenilo v alegóriu (pozn. prekl.: jeho obrazné prevedenie), v ktorej vyviedol "hadov" z Írska (Írsko nikdy nemalo hadov).

Traduje sa, že zomrel 17. marca a bol pochovaný v meste Downpatrick (pozn. prekl.: stredne veľké mesto v Severnom Írsku). V priebehu nasledujúcich storočí vzniklo o Patrickovi veľa legiend a on sa preto stal najväčším írskym svätcom.

St. Patrick's Day

18. března 2016 v 0:40 | Evushka
Nakoľko bol včera deň svätého Patrika, patróna Írov, rozhodla som sa, že preložím čo-to o tomto sviatku. Kvôli obmedzenosti času preložím ďalšie časti (pravdepodobne budú ešte dve) časom, možno zajtra alebo cez víkend. Zdrojom mi bola wikipédia. Pre záujemcov pridávam aj jedno pozadie na plochu, ktoré nájdete pod čiarou, v celom článku.


Deň svätého Patrika alebo Sviatok svätého Patrika (Írsky: Lá Fhéile Pádraig, "Deň slávnosti svätého Patrika"), je kultúrna a náboženská oslava, ktorá sa koná 17. marca, v údajný deň úmrtia svätého Patrika (385-461 n.l.), najpoprednejší svätý ochanca Írska.

Deň svätého Patrika sa stal oficiálnym kresťanským sviatkom začiatkom 17. storočia a je zachovávaný katolíckou cirkvou, Anglikánskym spoločenstvom, východnou ortodoxnou cirkvou a Luteránmi. Deň, ktorý si pripomína svätého Patrika a príchod kesťanstva do Írska a oslavuje írske dedičstvo a kultúru vo všeobecnosti. Oslavy zvyčajne zahŕňajú verejné sprievody a festivaly, tradičné írske oslavy a nosenie ďateliniek, rovnako aj zelené alebo oranžové oblečenie. Kresťania taktiež navštevujú bohoslužby a obmedzenia v jedle a pití alkoholu počas pôstu sú pre tento deň zrušené, čo len podporuje a propaguje sviatočnú tradíciu v konzumácii alkoholu.

Deň svätého Patrika je štátnym sviatkom v Írskej republike, Severnom Írsku, v kanadských provinciách - Newfoundland a Labrador, ako aj v britských zámorských územiach Montserratu. Taktiež je široko oslavovaný v Írskych diaspórach (pozn. prekl.: Írski emigranti vo svete) po celom svete, predovšetkým vo Veľkej Británii, Kanade, v Spojených štátoch, Argentíne, Austrálii a na Novom Zélande. Deň svätého Patrika je oslavovaný vo viac krajinách, než akýkoľvek iný národný sviatok. Moderné oslavy boli do značnej miery ovplyvnené tými, ktorí žijú v írskych diaspórach, obzvlášť tými, ktorí rozvinuli Severnú Ameriku. V posledných rokoch bol Deň svätého Patrika kritizovaný za to, že sa stal príliš komerčným a z dôvodu podpory negatívnych stereotypov o Íroch.

Ľudské kuriozity #03 - Muž s dvoma telami

9. července 2014 v 17:39 | Evushka
Meno: Jean Libbera (jeho nedovyvíjané dvojča dostalo meno Jacques)
Pôvod: Taliansko, Rím

Muž s dvoma telami
Keď je v tele ženy oplodnené vajíčko dvoma spermiami zároveň, narodia sa jednovaječné dvojčatá. Pokiaľ ale v priebehu prenatálneho vývoja dôjde k chybe a embryá sa neoddelia úplne, narodia sa siamské dvojčatá, či jedinec s tzv. parazitickým dvojčaťom. Jedno z takto postihnutých detí príde na svet koncom 19. storočia v Ríme. Jean Libbera (1884-1936) sa však vďaka svojej vade čoskoro stáva jednou z najlepšie platených ľudských kuriozít.

image host image host

Braček Jacques
Dvojča vyrastá Jeanovi z hrudníka. "Bolo tvorené iba bedrami, stehnami, nohami a pažami. Všetko na týchto častiach ľudského tela bolo dokonalé, až po nechty na rukách a nohách," rozpráva americký publicista Frederick Drimmer (1916-2000). Zakrpatená hlava nevyvinutého plodu je údajne vnorená do Jeanovho tela. Parazitické dvojča je natoľko vyvinuté, že dostáva vlastné meno. Hovoria mu Jacques. Krvný aj nervový systém majú obaja bratia spoločný. Jean teda dobre cíti, keď sa niekto dotkne Jacquesa. Pri svojich vystúpeniach preto býva ohlasovaný ako muž s dvoma telami.

Z vady urobil prednosť
Mohol aj Jacques cítiť a vnímať Jeana, alebo bol len telom bez duše, ktorý prežíva len vďaka svojmu hostiteľovi? Koľko života sa skutočne skrývalo v jeho deformovanom tele sa však nepodarí zistiť nikdy. Libbera si necháva platiť za to, že ľuďom dáva možnosť uzrieť raritu na vlastné oči. Vystupuje prevažne s cirkusmi a zarába pekné a dosť slušné peniaze. Úspech dosiahne aj v rodinnom živote, keď sa mu podarí nájsť ženu a splodiť s ňou štyri zdravé deti. Jean zomrel v roku 1936, vo veku 52 rokov.

Zdroj: časopis Enigma, č.2/Február/2014

Ľudské kuriozity #02 - Siamské dvojčatá

2. července 2014 v 21:34 | Evushka
image host image host
Mená: Chang a Eng
Pôvod: Thajsko (v minulosti známe ako Siam - od neho sa odvodzuje pojem siamské dvojčatá)

Dvojčatá Chang a Eng (1811-1874) sa narodili v Thajsku, v minulosti známom aj ako Siam. Sú zrastení v oblasti hrude a ich ohlas je taký silný, že sú odvtedy ako siamské dvojčatá označovaní všetci súrodenci, ktorí sa narodia spojení. Chlapci sa pohybujú s neuveriteľnou ladnosťou. Ako by jeden predvídal pohyb ďalší pohyb toho druhého. Taktiež si s obľubou vzájomne doplňujú vety. Ich nervový systém je ale úplne oddelený.

image host

Svetová sláva
V Thajsku žijú ako ostatní ľudia, vďaka svojej vysokej inteligencii, pohľadným tváram a osobnému čaru sa im darí ako podomovým predajcom. Vo veku sedemnásť rokov odcestujú s americkým obchodníkom do Nového sveta. Ten im ihneď zariadi vlastnú show, ktorá sa stretáva s neobvyklým úspechom. Chang a Eng potom robia turné po celej Európe aj v Spojených štátoch a predvádzajú sa miliónom ľudí. Tieto zrastené dvojčatá zároveň skúmajú, študujú a popisujú najvýznamnejší lekári na svete.

Obyčajný život neobyčajných mužov
Vo veku 28 rokov po desaťročnom vystupovaní sa dvojčatá rozhodnú nájsť si domov a usadiť sa. Voľba padne na Severnú Karolínu, kde obaja čoskoro zoznámia so svojimi budúcimi manželkami a dokopy splodia 21 detí (uff :D). Žijú na striedačku, tri dni žijú v dome Changovej manželky a tri dni zase v dome Engovej manželky. Pravidlo, ktoré dodržiavajú dlhé roky, v zdraví aj chorobe, sa im nakoniec zrejme stane osudným. V roku 1874 Chang ochorie a po prevoze do Engovho domu zomiera. O niekoľko hodín neskôr zomrie aj Eng.

Zdroj: časopis Enigma, č.2/Február/2014

Ľudské kuriozity #01 - Sloní muž

2. července 2014 v 21:33 | Evushka
Možno viete, možno nie, mám FB stránku o American Horror Story a preto som sa rozhodla na mojom druhom blogu vytvoriť takýto nový "seriál" s Ľudskými kuriozitami, pretože ďalšia séria je pomenovaná Freak Show, a bude sa týkať práve takýchto ľudí z minulosti. Preto mi napadlo, že keď už to mám prepísané z Enigmy, pridám to aj sem. Postupne budem pridávať ďalšie časti.

image host image host

Meno: Joseph Merrick (nesprávne označovaný ako John Merrick)
Prezývaný: Sloní muž

Angličan Joseph Merrick (1862-1890), niekedy tiež nesprávne označovaný ako John Merrick počas svojho života veril, že jeho deformácia vznikla, keď jeho matku počas tehotenstva vydesil slon. Merrick je v mladosti pod prezývkou "sloní muž" vystavovaný, lebo jeho hlava a niektoré časti tela vyrástli do obludných rozmerov. Napriek svojmu odpudivému vzhľadu je vraj veľmi láskavý, vďačný, inteligentný a romantický mladý muž.

Na pokraji spoločnosti
Väčšinu svojho života je vystavovaný v rôznych panoptikách (pozn. panoptikum je zbierka zaujímavých predmetov alebo rarít, ako boli aj ľudské kuriozity) a súkromných ptovných výstavách. Potom sa vydáva na turné do Európy, ale tu tvrdo narazí. Namiesto kuriózneho zdroja príjmov sa Merrick stáva záťažou. Nakoniec je vystavovateľom okradnutý a skončí opustený vo vlaku s lístkom do Londýna. Krátko po príchode je zatknutý ako žobrák. Na starosť si ho berie sir Frederick Treves (1853-1923), ktorý mu zaistí doživotný pobyt vo svojej nemocnici.

Šťastie 24 hodín denne
Merrick pod ochranou Fredericka Trevesa prežíva najšťastnejšie roky svojho života a mení sa v sebavedomého muža. "Bolo nádherné byť svedkom tejto premeny, ktorá ma nikdy neprestala fascinovať," tvrdí Treves. Merrick zomiera v spánku a jeho smrť je pre lekárov záhadou. Kvôli svojej ťažkej hlave totiž musí spať po sediačky, s čelom položeným na kolenách. V osudné ráno však leží na chrbte s hlavou neprirodzene zaklonenou. Treves predpokladá, že sa len pokúsil spať ako normálni ľudia a jeho ťažká hlava mu zlomila väzy. Otázne je, či je jeho verzia správna...

Zdroj: časopis Enigma, č.2/Február/2014

Spoveď Natasche Kampusch: 8 rokov života so psychopatom (1.časť)

12. června 2014 v 19:30 | Evushka
O tom ako ju priviedol Priklopil k sebe domov a strčil ju do malej kobky pod pivnicou:
"Strčil ma dovnútra, zabuchol ťažké betónovo dvere a zrazu som bola úplne sama kdesi v podzemí. Začala som plakať. Moja cela merala šesť krokov na dĺžku a štyri na šírku. Chodila som sem a tam ako tiger v klietke," popisuje Natascha prvé pocity v kobke pod pivnicou s plochou 5 m².

"Sama som sa tam bála. Mojím jediným spoločníkom bola žiarovka v strope, inak som bola celé hodiny sama. Neskôr ma z ostrého svetla začali príšerne bolieť oči. V pivnici navyše hučala ventilácia, a keď sa prehrial, neznesiteľne smrdel, " spomína na život v zajatí mladá Rakúšanka. Priklopil Nataschu spočiatku navštevoval iba s jedlom a keď ju chodil umývať. "Postavila som sa do drezu a on ma umýval, ako keď umývate auto. I zuby mi čistil, ako keby som mala tri roky," prezrádza v knihe Natascha.

"Jedného dňa som ho poprosila, aby mi prečítal rozprávku na dobrú noc. Vzal z mojej školskej tašky knižku, ľahol si vedľa mňa a začal čítať. Neskôr sme spolu hrali aj Človeče, nehnevaj sa," spomína dievča na svoje spolužitie s únoscom. Natascha Priklopila požiadala o magnetofón, aby mohla matke nahrať blahoželanie k narodeninám. "Drahá maminka, darí sa mi dobre, nemaj strach. Všetko najlepšie, strašne mi chýbaš," nahralo dievča odkaz. Matka ho však nikdy nepočula.

"Boli dni, keď sa ku mne správal akoby som bola jeho majetok. Musela som ho oslovovať môj pane alebo môj vodca. Keď som to odmietla, strašne kričal, zúril a bil ma," spomína Natascha. "Chcel, aby som pred ním kľačala, keď som mu odpovedala, že to neurobím, skočil na mňa a pritlačil ma k zemi. Potom ma chytil, otočil na bok a ohol mi nohy, bola som ako gumená bábika," popisuje otrasné chvíle so svojím únoscom Natascha. "Som egyptský boh, musíš ma vo všetkom nasledovať. Som kráľ a ty si moja otrokyňa," povedal Nataschi raz Priklopil.

Útek Natasche Kampusch

11. června 2014 v 1:06 | Evushka
Útek (úryvky z knihy Natasche Kampuschovej)
Keď mi bolo osemnásť, dovolil mi pracovať vonku pod jeho dohľadom. Nebol už ale tak opatrný, ako predtým.

23. augusta v roku 2006 sme neskoro dopoludnia vyšli na záhradu. Chodil za mnou na každom kroku. Okolo poludnia ma vzal do záhradného domčeka v ľavej zadnej časti pozemku, ktorý stál kúsok od plotu, pozdĺž ktorého viedla cesta. Priklopil si vždy dával veľký pozor, aby bola zamknutá bránka.

Medzi domčekom a záhradnou bránkou parkovala biela dodávka. Priklopil mi podal vysávač a prikázal mi, aby som mu starostlivo povysávala auto. Bola som práve uprostred práce, keď mu zazvonil mobil. Urobil pár krokov od auta. Tak sa zabral do rozhovoru, že pokračoval ďalej a ďalej odo mňa. Bola som sama. Po prvýkrát od doby, kedy ma uväznil, som ho nemala na očiach.

Chvíľu som len ohromene stála pred autom s vysávačom v ruke. Cítila som, ako by som mala ochrnuté ruky a nohy. Skoro som nemohla ani dýchať. Pomaly mi z ruky vypadol vysávač. V hlave mi vírili tisíce myšlienok a predstáv: Priklopil príde a nenájde ma tam. Bude ma hľadať a chytí ho amok. Potom som v duchu začula maminkin smiech.

V tej chvíli sa všetko zbehlo veľmi rýchlo. V nadľudskom úsilí som sa prekonala a donútila sa použiť nohy. Vnútorný hlas mi hovoril: 'Utekaj! Utekaj!'. Pustila som hadicu od vysávača a ponáhľala som sa k bráne. Bola otvorená. Na okamih som zaváhala. Mám ísť vpravo alebo vľavo? Kde sú ľudia? Vydala som sa po úzkej ceste a potom som bežala na sídlisko.

V ušiach mi hučalo a boleli ma pľúca. Bola som si istá, že ma každú chvíľu bude hľadať môj únosca. Prišlo mi, že počujem jeho kroky a cítim jeho pohľad na chrbte. Ale neotočila som sa. Až keď som na ulici zbadala troch ľudí, uvedomila som si, ako veľmi chcem žiť. A že budem žiť. Pribehla som k nim a povedala: "Musíte mi pomôcť! Potrebujem telefón, aby som mohla zavolať políciu! Prosím!"

Únos Natasche Kampusch

10. června 2014 v 0:00 | Evushka
Tento článok nebude žiadna novinka, pretože táto tragická udalosť sa stala už dávnejšie. Presnejšie od úteku Natasche ubehne tento rok v lete 8 rokov. Inšpiráciou pre tento článok mi bol film, ktorý bol natočený na základe knihy Natasche Kampuschovej, v ktorej sa spovedá zo zážitkov, ktoré zažívala 8 a pol roka zavretá v pivnici šialeného psychopata Wolfganga Priklopila. Tento film nesie názov 3096 Tage a včera sme mali možnosť ho vidieť na Markíze.

Natascha Kampusch, narodená 17. februára 1988 vo Viedni, je Rakúšanka, ktorá bola ako desaťročné dievča unesené Wolfgangom Priklopilom. Bola nezvestná viac než osem rokov, než sa jej 23. augusta 2005 podarilo utiecť.

Ráno 3. marca 1998 bola na ceste z domu vo viedenskej štvrti Donaustadt do školy, keď ju vtedy 35 ročný elektrotechnik Wolfgang Priklopil prinútil nastúpiť do svojho bieleho minibusu s čiernymi oknami a odviezol ju do pripravenej skrýše vo svojom dome, kde ju potom väznil. Potom, keď sa ráno nedostavila do školy a ani sa nevrátila domov, bolo začaté rozsiahle pátranie. Svedok videl Nataschu nastupovať do Priklopilovho auta, dvaja ďalší svedkovia si spomenuli, že registračná značka začínala písmenom G a možno F (okres Gänserndorf). Polícia skúmala 700 odpovedajúcich áut z okolia, vrátane Priklopilovho, ten však tvrdil, že má alibi. Pátranie neprinieslo žiadne užitočné výsledky.
 
 

Reklama

Don't blink. Blink and you're dead. Don't turn your back. Don't look away. And don't blink.
(10th Doctor, Doctor Who)

Legal proof will be found. No doubt. But personally, I don't need it. I just like to know I'm right.
(Patrick Jane, The Mentalist)